Svedectvo
Vyrastal a bol som vychovávaný v katolíckej rodine a v katolíckom duchu. Bol som pokrstený ako nemluvňa, bol som na prvom prijímaní, birmovke, prisahal som pred oltárom manželskú vernosť. Som otec dvoch detí.
Od malička som sa snažil byť horlivým katolíkom. Miništroval som osem rokov, chodil som na púte – v Medžugorí som bol osem krát, v Litmanovej trikrát, v Krakowe na sviatok Božieho milosrdenstva trikrát, vo Izraeli jeden krát (tam by som ešte veľmi rád šiel), na stretnutiach s pápežom Jánom Pavlom II som bol v Zakopanom, Nitre, Prešove, na katolíckom evanjelizačnom seminári Oheň v Prešove som bol dva krát. (Tam som prijal po katolícky spásu a krst Duchom Svätým, myslím si, že to bolo v roku 1998 alebo 99) Odvtedy som cítil vo svojom srdci veľkú túžbu po ohlasovaní Jeho Slova, ktoré sa mi ale zdalo ešte hodne nezrozumiteľné a túžbu privádzať k nemu ľudí. Stal som sa zapáleným katolíkom. Jedným časom som chodil na stretnutia Komunity Ján Krstiteľ v Banskej Bystrici, cez nich som bol neskôr vo Zvolene v združení JAS na kurze Filip, kde sa tiež ohlasovala spása po katolícky, potom zasa na kurze v Rabčiciach, už neviem jeho názov, tam sa tiež ohlasovala spása po katolícky. Okrem toho som v živote prijal spásu po katolícky ešte mnohokrát. Je zaujímavé, že toľko krát som prijal katolícku spásu, ale nikde som sa nedozvedel od katolíkov ohlasujúcich spásu všetko o spáse. Vždy, keď ohlásili spásu vraveli že potrebná je aj eucharistia, spovede, dobré skutky… Až teraz po pochopení všetkého okolo spásy viem, čo je potrebné k spáse. To mi katolícki kňazi ani misionári nikdy nepovedali… V roku 2000-2001 som zhruba jeden rok viedol v dedine mládežnícke spoločenstvo, kde sme som sa snažil aby sa Božie slovo čítalo na stretkách. V kostole som mal niekoľkokrát vyučovania. Vydával som farský časopis Prameň.
Ďalej som rozmýšľal nad ďalším smerovaním v živote. Chcel som byť dokonalý. Myslel som si že tú dokonalosť dosiahnem ako kňaz, a že cez odovzdanie sa Bohu v rehoľnom živote najlepšie ohlásim ľuďom Krista.. Tak som šiel do rehole Redemptoristov v Bratislave, ktorí majú hlavné poslanie Ľudové misie po dedinách. Aj skrze Ľudové misie ma táto rehoľa najviac oslovila. Dva roky študoval a žil rehoľným životom. Študoval som na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave vedenou Jezuitami, kde študovali rehole ako Jezuiti, Františkáni, Verbisti, Dominikáni, Redemptoristi a páru študentov aj z iných menších reholí, plus v každej triede bolo niekoľko laikov. Tam som spoznal Katolícku cirkev zvnútra takú aká je. Spoznal som ako to chodí v rôznych reholiach, rôznych domoch… Spoznal som dušu rehoľníkov v rôznych reholiach, dušu kňazov, dušu Katolíckej cirkvi. Absolvoval som množstvo duchovných cvičení, obnov, prednášok, adorácií, každodenné prijímania, modlil som sa Breviár, veľa ružencov a iných modlitieb, čítal Písmo. Miništroval som, rozdával prijímania… Za tie dva roky V reholi som prečítal množstvo kníh. Sám som svoje vreckové investoval hlavne do kníh. Nečítal som len katolícke, ale všetky, teda aj „protestantské“ aby ak vyštudujem vedel som priviesť naspäť „odlúčených bratov“ pod jedného pastiera – pápeža, do lona jedinej pravej katolíckej cirkvi, pod ochranu Panny Márie. Preštudoval som si vo svojom voľnom čase aj teológiu, morálku, dokumenty druhého vatikánskeho koncilu, exegézy, jednoducho všetko, aby som spoznal učenie katolíckej cirkvi a učenia iných cirkví.
Učenia iných cirkví som bral s nadhľadom vediac, že katolícke učenie je to správne, pravé a od Boha. Preto som učenie protestantov ani neprijímal, ani som nepripúšťal, že môže mať pravdu, pohŕdal som s ním. Veď patrím k cirkvi, ktorá má dokonalé učenie. Vedel som, že protestanti majú iba Bibliu, no vedel som aj že katolíci majú Tradíciu a pápeža, ktorý je zárukou neomylnosti učenia. Ktorý je viac ako samostatná Biblia, lebo ju najlepšie dokáže vysvetliť. Na fakulte som sa z histórie som sa dozvedel o hriešnosti minulých pápežov. Šokovalo ma to, ale boli ospravedlnení vyučujúcimi – veď aj oni sú ľudia, ale v učení sa nemôžu mýliť.
V duchu som cítil, že rehoľa nie je moje miesto a rozmýšľal som aj či sa nestať kňazom diecéznym. No keď som si pomyslel, čo ja budem sám robiť na fare a ako tú samotu prežijem, ak náhodou ľudia aj časom budú strácať vieru, toto by bol pre mňa deprimujúci pocit. Pocit, že ja sa o niečo snažím (nie Duch Svätý)a oni aj tak strácajú vieru. Tak som sa vzdal myšlienky študovať za diecézneho kňaza. Tak som odišiel na vlastnú žiadosť z rehole.
Po odchode do rehole som sa „všetkého“ vzdal a peniaze čo som mal som všetky minul na zájazd do Izraela. Po príchode z rehole mi ostali holé ruky. Dvadsaťsedemročný chlap, ktorý musí život odznova začať. Bez korún. Ešteže som mal kde bývať. Rodičom som už nechcel byť na ťarchu, tak som sa nasťahoval do starého domu po starých rodičoch. Začiatok nového života bol ťažký. Nielenže som nemal na začiatok žiadne koruny, ale aj som videl ako tí, s ktorými som sa pred odchodom do rehole zdieľal akosi bočili odo mňa…
Zanedlho prišla na mňa duchovná kríza. Snažil som sa chodiť v nedeľu na omše, na Vianoce, odpust a Veľkú noc na spoveď a prijímanie plus niekedy aj mimo týchto sviatkov. Nenašiel sa nikto z bývalého dedinského spoločenstva, kto by mi nejako pomohol začleniť sa naspäť do života farnosti. Žil som život tradičného katolíka, ktorý si ide v nedeľu do kostola, splní si raz za čas spoveď, prijímanie a ostatok života si žije svojim životom. Sebeckým životom. No Boh túžbu môjho srdca po ohlasovaní Jeho slova nevymazal, ani túžbu po tom, aby som privádzal k nemu duše. Pomaly som sa spamätával a snažil sa znovu žiť život horlivého katolíka. Trvalo mi to osem rokov, kým som sa vzchopil na vlastné nohy. Omše, spovede, prijímania, čítanie Božieho Slova, začal som chodiť na vyučovania Božieho slova…
Ako som žil katolícku vieru
Moja túžba dostať sa do neba bola po celý život veľká, preto som si robieval od detstva prvé piatky – mal som postupne asi päť obrázkov, kde sa zapisovalo deväť prvých piatkov. Tieto mi zaručovali, že v hodine smrti sa vyspovedám a nezomriem v stave ťažkého hriechu. Doteraz neviem, či som ich absolvoval vždy tak ako sa mali, čiže neprerušene som mal chodiť deväť mesiacov na spoveď a prijímanie. Myslím si, že sa mi to vždy nejako skomplikovalo, že sa mi tá reťaz prerušila. V mladosti som sa modlil aj veľa modlitieb za ktoré bolo tristo dní odpustkov, päťsto, dva roky, päť rokov… Toľko som sa ich namodlil aby mi to vystačilo aj na stovky rokov odpustkov. Rôzne prisľúbenia ktoré dali zjavenia Márie a Ježiša ľuďom, že keď sa nejaké konkrétne modlitby pomodlím, alebo vykonám nejaké skutky, tiež som sa modlil určitý čas. Modlil som sa množstvo rôznych modlitieb, ktoré odporúčali zjavenia Ježiša a Márie. Tieto modlitby mi mali tiež zaručiť buď spásu, alebo dobrú smrť, vyspovedanie sa pred smrťou, prijatie sviatosti oltárnej pred smrťou…
Moja mama prihlásila svoje deti, teda aj za mňa s mojim súhlasom do Misijného omšového spolku, aby za nás boli slúžené večné omše. Tieto omše zaručujú, že sa za života člena spolku denne slúži niekoľko omší a aj po smrti je záruka, že sa za bývalého člena slúžia omše. Pre mŕtveho sú dobré v tom, že mu rýchlejšie pomôžu von z očistca. Podmienkou členstva bolo zaplatiť 100Sk poplatok (teraz je 7eur) a pomodliť sa denne jedno Zdravas s povzdychom: Mária, kráľovná apoštolov, pomáhaj všetkým misionárom a tým, čo ešte nepoznajú Ježiša Krista. Amen.
Modlil som sa aj veľa deviatnikov, väčšinou k Duchu Svätému. Chcel som byť ním veľmi naplnený. V posledných rokoch po keď sa úcta k Božiemu milosrdenstvu rozšírila, modlil som sa denne ruženec – Korunku Božieho milosrdenstva, ktorá mi tiež mala zaručiť že nezomriem v stave nemilosti. No napriek tomu stále som si bol neistý a bál som sa, či vôbec sa dostanem do neba. A myslím si, že žiaden katolík ktorý chodí do kostola, na omše, denné prijímania a vykoná množstvo skutkov, nikdy nevie či sa dostane do neba. Ak aj áno, tak len cez očistec.
Prijal som mnohokrát „spásu“ cez katolícke ohlasovanie (viera+omše+prijímania+skutky) a myslel som si, že som ozajstný veriaci, lebo chodím do kostola, na omše, na spovede, prijímania. Svoju vieru som bral ako vykonávanie skutkov, ktoré mi katolícka cirkev prikazuje, a odporúča, ba konal som aj množstvo skutkov navyše. Dával som na omše, aby moji príbuzní nemuseli trpieť v očistci, aj na svoje úmysly za svoje túžby som dával slúžiť omše. Chodieval som na púte, hlavne do Medžugoria. Tam som bol osem krát. Počas niektorých pútí v Medžugorí bol som trikrát sám na nočnom výstupe na Križevac, a potom som šiel rovno na Podbrdo. Po týchto kopcoch som šiel bosý. Nechcel som cez deň, aby ľudia videli, aký som „zbožný“. Chcel som skutky kajúcnosti konať v skrytosti, tak som šiel v noci. Výstup pre bosého človeka bol náročný počas dňa, nieže to ešte v noci. Týmto skutkom kajúcnosti chcel som si zaslúžiť svoju spásu, zmenšiť svoje budúce utrpenie v očistci. Chcel som ním vyslobodiť duše z očistca. Obetoval som to aj za spásu mojej rodiny, za svoju budúcnosť, ale aj za lepšie poznanie Boha, za pevnejšiu vieru. Pri kráčaní po kopcoch mnohokrát som nevedel, kde stúpam. Bolo to bolestivé. Cestou hore sa to dalo ešte zniesť . Horšie mi to už bolo bosému cestou dole. Ale čo horlivý katolík nespraví pre svoju dušu, pre svoje túžby, preto, aby sa dostal do neba. Keďže to šlo pomaly aj hore aj dole, na privát som prichádzal nadránom.
No napriek mojim mnohým aj skrytým obetám som nikdy nevedel, ani netušil, ani mi to nik nedokázal povedať, že či naozaj som dobrý veriaci, či si zaslúžim večný život a či sa naozaj dostanem do neba.
Ty, ktorý toto čítaš a si katolík, skús si teraz položiť otázku: Si si istý, že sa dostaneš raz do neba, do večného života? Si si istý, že nepôjdeš do zatratenia – do pekla? Verím tomu, že nie si si ničím istý. Pretože aj keď si po spovedi, zaručiť ti to nikto nevie, že či pôjdeš do neba, ani kňaz, ani pápež. Aj keď si po spovedi, ešte musíš trest za spáchané hriechy odčiniť a vytrpieť v očistci. Ak niekto z príbuzných bude dávať na omše, aby ťa vyslobodil z očistca, hádam tak dlho tam nebudeš. Ale aby si sa ja vyhol čo najdlhšiemu očistcu, jedna omša podľa katolíckych zjavení Ježiša a Márie tu na zemi znamená oveľa viac, ako keby za teba obetovali jednu omšu po smrti. Ja tak tých omší mám ja veľa započítaných. Keby sa omše počítali do starobného dôchodku, už sedím na dôchodku.
U jasnovidca
Bolo v mojich stredoškolských časoch. Mladšej sestre ukradli nový bicykel spred domu kamarátky. Vedeli sme, že v Štefanove je jasnovidec, ktorý už mnoho vecí dokázal vypátrať a vrátili sa k pôvodnému majiteľovi. Tak to bolo aj s motorovou pílou z firmy, v ktorej som pracoval. Tak sme sa vybrali s mamou k nemu, nech nám povie, kde je bicykel. Chodilo sa k nemu do domu. Prišli sme do obývačky. Celá obývačka bol samý svätý obrázok, po celej obývačkovej stene samé sochy Márie, Ježiša, svätých a takisto aj v presklený sekretár bol okrem iného zaplnený soškami svätých. Odhadujem, že v obývačke mal okolo 100 rôznych sošiek Ježiša, Márie, svätých. Od ľudí sme sa dozvedeli, že jasnovidec je veľmi zbožný človek, chodí často na omše, prijímania. Po krátkom rozhovore s ním ma jasnovidec oslovil, či nebudem jeho médiom. Tak najlepšie uvidím spätne, čo sa odohralo a kto za tým bol. Odmietol som, bál som sa toho. Našťastie mal doma na návšteve vydatú dcéru a tú zavolal, aby bola jeho médiom. Ľahla si na gauč, zavrela oči a on sa jej vypytoval podrobnosti na ukradnutie bicykla. Hodnoverne popísala dom, pri ktorom sa ukradol, bicykel aj spôsob ukradnutia aj človeka, ktorý ho ukradol. My sme rozmýšľali, kto to mohol byť, ale nevedeli sme. Tak potom jasnovidec dodal: nech sa ten človek pocikáva, kým ten bicykel nevráti. Čudoval som sa ako môže takúto moc mať a takéto zlo nariaďovať. Odpovedal, že je to správne, že si zaslúži trest. Nevedel som to pochopiť, ale dobre…
Bicykel sa dlho nikdy nevrátil. Po niekoľkých rokoch sme sa dočítali, že Biblia jasne zakazuje chodiť za jasnovidcami. Že to nie je dar od Boha. Ale veď celý dom mal jasnovidec vysoškovaný a vyobrázkovaný. Veď chodil na omše a prijímania. Čo môže byť na tom zlé? Potom som si spomenul, že môj pohľad sa sústredil u jasnovidca pod stôl. Tam mal mnoho kníh o čiernej a bielej mágii. Až ma zmrazilo, keď som sa pod ten stôl pozrel. Keď sme boli uňho, nevnímal som to ako zlo, veď to má asi iba na študovanie. Veď je jasnovidec pod Božou ochranou – ochraňovaný omšami a prijímaniami. Ale Biblia a katolícke knihy nám hovorili, že je to zlo, tak sme s mamou skonštatovali, že to bol hriech že sme za ním šli, vyznali sme ten hriech a oľutovali ho. Aj som prosil niekoľkokrát Boha za zlodeja bicykla, aby sa nepocikával a odvolával som prekliatie uvalené jasnovidcom (ten jasnovidec to nazval karma). No postupom času, po štúdiu veštcov, jasnovidcov, okultistov som zistil nasledovné:
Boh nekoná v týchto ľuďoch, ale označuje to za hriech a za nedôveru voči nemu, keď sa dopytujeme na minulosť, budúcnosť ľudí… Tak som si dával ako katolík ťažké otázky, z ktorých som aj vyvodzoval, že množstvo omší, prijímaní, vysoškované a vyobrázkované domy nie sú zárukou, že diabol nebude cez toho človeka pôsobiť. Ani znamenia a zázraky „zbožného“ človeka nie sú zárukou, že cez neho koná Boh. Teraz viem, že všetko dopytovanie sa u jasnovidcov, veštcov, okultistov atď. je pred Bohom hriech.
Ekumenizmus
S ekumenizmom som mal skúsenosť z kláštora. Redemptoristi mali misie niekde na Spiši. Pozvali aj protestanta buď z Írska, alebo Anglicka kázať na misie. Bol aj s nami študentmi určitý čas. Čo ma najviac zaujalo na tom protestantovi bolo, že on sa modlil ruženec, zúčastňoval sa omší. Takto som si živého protestanta nepredstavoval, ale vtedy to pre mňa bolo veľkým potešením, že uznáva Katolícku cirkev a modlí sa katolícke modlitby.
Katolícka charizmatická obnova
Raz cestou do Medžugoria sme sa zastavili v Tihaljine, kde je známa socha Panny Márie, ktoré je na väčšine Medžugorských obrázkoch. Podľa vizionárov, ktorí dostávajú v Medžugorí zjavenia, táto podobizeň najlepšie vystihuje ako Panna Mária vypadá. Zastavili sme sa tam, aby sme videli tú sochu, ale aj aby tam bola slúžená omša. Keď sme vkročili do kostola, mali tam Poliaci omšu. Boli z niekoľkých autobusov a medzi sebou mali niekoľko kňazov. Po omši sa poľskí kňazi sa modlili nad ľuďmi a ľudia padali na zem. Vedúca nám zabezpečila, že sa môžu aj za nás modliť. Tak som šiel ku kňazovi, pri ktorom padalo najviac ľudí. To mi signalizovalo, že cez neho pôsobí silno Duch Svätý. Kľakol som si a on sa modlil nado mnou. Položil mi ruku na hlavu a začal ma tlačiť dozadu. Keďže som mal slabú stabilitu, padol som na zem. Nebolo to pod mocou Ducha, ale pod tlakom ruky kňaza. Bolo mi z toho spôsobu kňaza zle, ale bol som ticho. To zasadilo hlbokú ranu do môjho srdca a s odstupom som sa díval na charizmatickú obnovu. Potom na každom zájazde vedúca mnoho krát svedčila ľuďom o pôsobení Ducha v Tihaljine. Vždy hovorila, že ľudia padali pod mocou Ducha Svätého na zem ako hrušky.
Druhý krát to bolo v reholi. Z USA prišli na Slovensko nejakí katolícki misionári, ktorí mali slúžiť na konkrétnej misii na Slovensku a ohlásiť tam Božie slovo. Boli aj u Redemptoristov a tí im myslím na tej misii zabezpečovali preklad. Neviem už presne, čo mali spoločné s nimi.
Boli v kostole Redemptoristov a tam pre nás študentov aj pre niektorých laikov zo spoločenstva Calvary mali prednášku a modlili sa za tých ktorí o to požiadali. Tak som si tiež kľakol. Ten misionár položil ruku na moju hlavu, modlil sa a začal na mňa tlačiť. Po mojich skúsenostiach s poľským kňazom som sa zaprel a odporoval som jeho tlaku. On vediac, že sa neváľam, začal tlačiť ešte viac. Ale ja som ten tlak vydržal a on to potom vzdal. Ja som sa cítil ako víťaz a ktohovie ako sa on trápne cítil.
S katolíckymi charizmatikmi som sa mnohokrát stretol, aj sa za mňa modlili, ale ma neváľali. Ani som nespadol pod mocou Ducha. Aj som si vypočul mnoho charizmatických prednášok. Všetko to napokon vždy skončilo pri Eucharistii, Márii a vernosti Katolíckej cirkvi. Ale jedno pozitívum mali – začal som vďaka nim čítať Božie slovo.
Božie slovo
Keď si všetko spätne uvedomujem – bolo to práve Božie Slovo, ktoré mi nedalo celý život pokoj. Božie slovo počuté od malička na omši a Božie slovo, ktoré som čítal. Lenže jednu chybu robia skoro všetci začiatočníci – začínajú čítať Božie slovo od Starého Zákona a potom ich to čítanie znechutí, lebo to pre nich na mnohých miestach vyznieva tak nezáživne, alebo si ho otvoria náhodne a vyvodzujú z neho dôsledky. Tak to bolo aj v mojom prípade. Čítanie Božieho slova sa mi až tak nestalo láskou, ale skôr hrou, kde som si vyberal ľúbezné citáty a utešoval sa s nimi.
Doteraz som si stále myslel a ďakoval Bohu, že som sa narodil do katolíckej rodiny, že práve tá „moja“ Katolícka cirkev je pravá. Tá cirkev mi vravela, že ona mi všetko vysvetlí, že nemusím preto skúmať nič, len jej veriť a veriť jej výkladu Biblie. Ak som aj na niečo som prišiel, čo mi nesedelo s Božím slovom, napriek výhradám svedomia dával som stále dôveru v učenie a vysvetľovanie katolíckej vrchnosti. Mával som vnútorné boje a to vždy po čítaní Božieho slova. Napriek jasným slovám ktoré zaznievali v kostole pri čítaní Božieho slova, som počúval kázne, ktoré jasné Božie slovo nevysvetľovali, alebo vysvetľovali nesprávne, ba dokonca ho aj popierali. Ale veď kňazi sú Boží služobníci, a podľa mnohých zjavení Márie nemáme ich ohovárať za nič, iba sa za nich modliť. Tak som sedel ticho a môj duch trpel nemohúcnosťou nad bludmi, ktoré zaznievali v kostoloch pri vysvetľovaní Božieho slova. Veď čože môžem ja, obyčajný človek proti Božiemu pomazanému.
Osem rokov som v detstve miništroval. Ako miništrant som bol na mnohých pohreboch. Oslovovali ma tam Ježišove slová:
(Jn 11:25-26)
„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. “
Túto vetu som chápal a myslím si že to aj tak chápu všetci katolíci – ten kto umrel chodil do kostola, chodil na prijímanie, takže asi išiel do neba, alebo očistca. Veď aj pri pohrebe kňaz číta že tento služobník často prechádzal bránami Božieho chrámu a živil sa Kristovým telom…
V preklade do katolíckeho myslenia preložené – zomrelý človek chodil do kostola a na prijímanie, zaslúži si týmito skutkami spásu, daj mu ju Bože.
Chodenie do kostola na omše, prijímania a adorácie som chápal ako vieru. A takto je aj chápaná viera katolíkmi. Veď pokrstení sme boli a krst nám zaručuje, že sme veriaci, členovia Kristovej Cirkvi. Ach, aká nevedomosť…
Vždy, keď zaznelo Božie slovo v kostole o znovuzrodení, alebo znovu narodení sa, chcel som vedieť čo to znamená a čakal som vysvetlenia kňazov. Nikdy som od kňazov nedostal uspokojivú odpoveď. Ale ja som sa v duchu túžil sa znovu narodiť a stále som nevedel ako.
Božie slovo na Teologickej fakulte
Na teologickej fakulte som sa dopočul mnoho vecí, o ktorých som vedel, že odporujú Božiemu Slovu. Zranilo to moju vtedajšiu vieru v Bibliu. Ťažko sa mi to prijímalo. Ale keď to hlásajú titulmi obdarení kňazi, tak je to asi v poriadku. Veď hádam by nás v Ríme, kde vzniká katolícka náuka neklamali. Vlastne mal som si nachádzať cestu k prijatiu týchto teologických a filozofických bludov. Musel som ich do seba prijímať a rozmýšľať nad nimi, lebo toto bola „neomylná“ náuka „neomylnej“ cirkvi a ja som ju mal ako budúci učiteľ, pastier – ako kňaz takto „neomylne“ podávať katolíckemu ľudu.
Napríklad učili sme sa, že Darwinova teória vývoja človeka je najpravdepodobnejšia teória o stvorení sveta a človeka. Že Písmo nám stvorenie človeka a sveta podáva obrazne.
My sme to za totality považovali za nezmysel. No keďže to v Ríme pripúšťajú že je to najpravdepodobnejšie, tak sa to teda aj na teologickej fakulte učilo.
Došlo mi to až v tomto roku 2012 po vypočutí kázne od Dave Hunta. Ak ja verím Božiemu Slovu, tak Darwinova teória nie je vôbec prípustná! Oni ma učili ľudské výmysly. Pretože aj sám Ježiš povedal, v Mt 19,4 a Mk 10,6 že ako muža a ženu Boh stvoril človeka na počiatku. Oni mi prekrúcali Božie slovo! Darwinizmom popierajú aj iné knihy Biblie, ktoré potvrdzujú stvorenie muža a ženy na počiatku. Vlastne „Boží služobníci“ popierajú Božie stvoriteľské dielo, Božie slovo a prijímajú teóriu ľudskú. Popierajú Boha a hovoria, že mu slúžia…
Ďalšia vec, ktoré ma omráčila na teologickej fakulte bola veta: Cez všetky náboženstvá možno dôjsť k spáse. Je to jedno, v akom si náboženstve, môžeš dôjsť k spáse. To bola rana do srdca. Na čo sa potom snažím, aby som sa stal kňazom? Odpoveď znela – katolícka cirkev má plnosť poznania, ostatné náboženstvá nie. Ale aj ich cesty vedú do neba. Vlastne túto frázu som už odvtedy mnohokrát počul od katolíckych predstavených, teológov… Nikdy som sa viac nad tým nezamýšľal Až keď so uveril autorite Božieho slova, došlo mi, že toto je najväčšie popieranie Božieho učenia. Pretože náuka o spáse, Božie podmienky spásy uvedená v Biblii sú základom uverenia v Ježiša Krista. Teraz viem, že katolíci popierajú Božie evanjelium a dosadzujú si svoju ľudskú náuku.
Musím povedať, že veľa vecí som počul na vyučovaniach na teologickej fakulte z úst titulmi obdarených kňazov, ktoré odporovali Božiemu slovu. Napríklad zázraky Božie v SZ a Kristove v NZ dokazovali pomocou prírodných javov, alebo ich rozumovo vysvetľovali, alebo ich aj popierali. Ja som sa snažil všetko učenie na fakulte proti Biblii považovať za výmysel, ale aj tak moja trochu vybudovaná viera v Bibliu každou touto bludnou náukou dostávala rany pod pás a strácala na sile. Vďaka Bohu, že som aj napriek toľkým ľudským výplodom povedaným proti Božiemu slovu, vypočutým na teologickej fakulte nepodľahol ich zvodu.
Tým, čo bývajú v Bratislave, kľudne sa môžete zúčastniť na prednáškach na teologickej fakulte. Môžete si ísť overiť moje slová. Fakulta je hneď spojená s Jezuitským kostolom na Starom námestí. Myslím si že by tam mal byť voľný prístup pre každého. Aspoň v tých rokoch, kedy som študoval tam bol voľný prístup.
Na hodinách filozofie som sa snažil nevnímať, a ignorovať filozofické názory, filozofický spôsob zmýšľania.
Aj o Božom slove, úvodoch, o pôvode kníh sme mali hodiny. Vo vyšších ročníkoch sa veľa učilo o Božom Slove. Z vlastných skúseností môžem vyhlásiť: v seminároch sa učí o Božom Slove a nie Božie Slovo! Kňazi ktorých semináre vyprodukujú sú vzdelaní kadejakou inou náukou, ale nie Božím Slovom! Majú veľa vedomostí, vedia síce vysvetliť niektoré pasáže Biblie, ale nie sú vedení k poznaniu Božieho slova a Boha! Česť veľmi málo výnimkám, ktorí si súkromne doštudovali, ale aj tak bez poznania spásy nedá sa Božie slovo správne ohlasovať. Bez poznania spásy a Biblického Ježiša Krista hlásajú katolícki kňazi iné evanjelium, iného Ježiša. Kňazi poznajú katolícku náuku, liturgické slávenie, ale Božie Slovo nepoznajú. A Oni nám majú sprostredkovať Boha. Ako, keď iba cez poznanie Božieho Slova sa to dá? Tak nám potom predkladajú na kázaniach veľa všetkého iného, a veľmi málo správne vysvetleného Božieho slova.
Kňazi
Vždy mi bolo kňazstvo predkladané ako úžasné povolanie od Krista. Ja som vstúpil do rehole mať toto dokonalé povolanie, poznať dokonale Boha a sprostredkovať ľuďom tohto Boha. Tie príklady, čo som videl v kláštore, iných reholiach a na fakulte mi túto ilúziu značne poškodili. Seminaristi – budúci kňazi majú ľuďom ohlasovať Božie slovo a väčšina z nich ho nečítala. Skôr mi to „povolanie“ pripomínalo iný, trochu pozmenený verš z Biblie: Robiť nevládzem, žobrať sa hanbím, no kde pôjdem? Do kláštora, za farára. Nežartujem. Naozaj mi ten stav mnohých študentov a aj mnohých vysvätených kňazov toto pripomínal.
Po mojom obrátení v roku 2012 som toto spomenul jednému kňazovi, ktorý vedie pastoračné centrum: Ako nám môžu kňazi, ktorí nepoznajú Božie Slovo ohlasovať Ježiša Krista? Veď v Božom slove ja Boh zjavený. Ako môžu veriaci uveriť skrze kňazov, ak sa im nehlása Božie slovo? Veď viera je z hlásania Božieho slova. Ten kňaz mi s hnevom okrem iného odpovedal, že nemám právo posudzovať vieru kňazov a ľudí. Po ďalšej otázke: Ako môže byť malé dieťa pokrstené, keď ešte neuverilo v Ježiša Krista? Ako môžu rodičia, ktorí neveria veriť za malé dieťa? Zasa sa do mňa rozhorčene pustil, že nemám právo posudzovať vieru ľudí…
Čo ma prinútilo skúmať pravdu
Na jar 2011 som začal intenzívne študovať Božie Slovo. Keď som sa dozvedel, čo Ján Pavol II vykonal v Assisi, že sa spolčil s modlármi. Toto stretnutie s modlármi ma prinútilo intenzívne skúmať Božie slovo a náuku katolíckej Cirkvi.
V roku 2011 ma zvolili do pastoračnej rady farnosti. S povolením kňaza som začal Biblické vyučovania v našej farnosti. Mojim cieľom bolo týmito vyučovaniami zvestovať predovšetkým evanjelium – spásu a Božie slovo v duchu akým bolo písané. Intenzívne som skúmal protestantské a katolícke učenie Biblie. Duch Svätý mi ukazoval, kde je pravda. Kde si katolícke učenie protirečí so zjavením Božím – Bibliou. Počul som hodne vyučovaní katolíckych, ale aj protestantských pastorov vo formáte mp3 o Božom Slove. Moja viera v Božie slovo ako jedinú pravdu veľmi rýchlo vzrastala. Zanedlho som pochopil že netreba mi chodiť na spovede a vyznávať hriechy kňazovi, spovedal som sa už len Bohu.
Na vyučovaniach som nechcel poukazovať na chyby Katolíckej cirkvi, lebo som jej stále veril a snažil som sa podať Božie slovo tak, aby poslucháč si sám začal uvedomovať, že treba veriť Božiemu slovu a nie tomu, čomu sme boli doteraz vedení. Aby si poslucháč sám vzal Božie slovo a začal ho chápať. Mal som tri vyučovania. Už som neveril nebohému pápežovi Jánovi Pavlovi II, lebo do cirkvi priviedol ducha New Age, ducha modlárstva. Neveril som už ani Benediktovi, pretože Jána Pavla II blahorečil a pokračoval v duchu Assisi, duchu New Age.
Bola to ešte viera v Eucharistiu, ktorá ma držala v presvedčení, že je moje miesto napriek tomu v Katolíckej Cirkvi. Aj keď som už spoznal mnoho protirečení Biblie a učenia katolíckej cirkvi, mám zostať v katolíckej cirkvi. Začal som si pripravovať štvrté vyučovanie, kde som chcel objasňovať, čo spása všetko znamená, že Biblia jasne rozdeľuje spasených a nespasených. Čo správne znamenajú biblické pojmy milosrdenstvo, milosť, spravodlivosť, ospravedlnenie, hriech…
Mám doma katolícku históriu z Teologickej fakulty. Začítal som sa aj do histórie katolíckej cirkvi z protestantskej strany. Bolo tu niečo, čo moju vieru v eucharistiu, zlomilo. Vianočné prijímania v roku 2011 som už bral nie ako prijímanie živého tela Ježiša, ale ako Večeru Pánovu, čiže ako prijatie chleba. Ale zanedlho som spoznal, že ani toto nie je správne, lebo sa zúčastňujem podľa Biblie na modloslužbe. Prestal som chodiť na prijímania. Na Troch kráľov – 6 januára v pracovný deň, kedy je pre katolíkov prikázaný sviatok som už nebol ani na omši. A koncom januára 2012 na moje narodeniny som už urobil definitívny koniec chodeniu na omše, definitívnu duchovnú rozluku z Katolíckou cirkvou a jej náukou.
Teraz za moju jedinú smernicu života viery považujem iba Božie Slovo. Všetko poznanie, čo som doteraz poznal mimo Božieho slova považujem za odpadky. Božie slovo nikde nehovorí, že pápež je hlava, na ktorej stojí cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Moja Biblia hovorí že jediná Kristova obeta bola vykonaná raz a navždy, že Boh nebýva v chrámoch zhotovených ľudskou rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, že Ježiš nie je telom a dušou prítomný v bohostánku. Že katolícka cirkev neohlasuje pravého Krista, ale iného Krista (Gal 1:8)
Pochopil som, že ten, kto už prijal spásu je spasený navždy, a uverenie v spásu ruší celý katolícky systém – obetu omše, očistec, prijímanie… Toto podstatné nám pri každom ohlásení spásy nepovedali!
Spoznal som podľa Biblie znamenia časov a vidím že keby som zotrval v katolíckej cirkvi, tak mám podiel na jej modloslužbe a jej konci, ktorý Biblia popisuje. Nemôžem veriť učeniu katolíckej cirkvi a učeniu Biblie. Lebo sú si navzájom v rozpore. Božie slovo mi hovorí čo mám robiť, ak som uveril Božiemu slovu: (Zjv 18,4)